• Auto & moto
• Domov, záhrada
• Informatika, počítače
• Šport & hry
• Zdravie & životný štýl
• Kuchárky & nápoje
• Dejiny & fakty
• Cestovanie
• Cudzie jazyky
• Rozprávky

Ľubomír Jaško : Fiction : 12. 10. 2011

Veľké vojny často začínali kvôli banalite. Facka v Tsiolkasovom románe nepatrí do tejto kategórie. Nejde o žiadnu extrahistorickú facku, ktorá zmenila beh dejín. A nejde ani o metaforu, lebo jedno zaucho v úvode skutočne padlo.

Christos Tsiolkas: Facka, prel. T. Kačer, Host: 2011, 540 s. 

Piknik vyzeral na začiatku sľubne. Hector spolu so svojou indickou ženou Aishou vymyslel záhradný žúr pre rodinu a známych kdesi v dobrej štvrti Melbournu. Prišli starí známi, ale i noví ľudia, ktorí sa v tejto zostave oťukávajú.

Ako sa na Austráliu patrí, niektorí sa narodili gréckym prisťahovalcom, ďalší prežil detstvo v Anglicku, nechýba čerstvý obrátenec na islam... Idylka netrvá dlho. Hectorov bratranec Harry v presvedčení, že chráni vlastného syna, dal „jednu výchovnú“ trojročnému Hugovi. Výchovné metódy temparamentného Gréka spôsobujú vojnu dospelých.

Hugovi rodičia – skrachovaný umelec Garry a upätá Rosie – sa vyhrážajú políciou a súdmi. „Toto je týranie, týranie detí!“ Dokonca aj malý Hugo je už predvzdelaný v hodnotách modernej spoločnosti: „Nikto sa nesmie dotýkať môjho tela bez môjho povolenia!“ Vo chvíli facky sa medzi účastníkmi pikniku natiahne neviditeľná, ale o to silnejšia deliaca čiara. Akokoľvek by mnohí chceli zostať na neutrálnom území, postupne sú vtiahnutí do zásadného postoja. Dajú prednosť rodinnej loajalite alebo trendovým cnostiam liberálnej výchovy a tolerancie? Súhlasia s riešením na miestnej úrovni alebo sa pridajú k hysterickým povahám, ktoré ihneď volajú po asistencii polície, štátu a najlepšie celého sveta?

Kým sa dozvieme verdikt sudcu, Tsiolkas nás postupne zoznámi so všetkými aktérmi. Z banálneho príbehu sa nenápadne – o to prekvapujúcejšie - stáva plnokrvný román o láske, vernosti a nevere, konflikte kultúr a náboženstiev, dospievaní, starobe a umieraní, o rodičoch, deťoch i vnúčatách, austrálskej identite, závislostiach, homosexualite a drogových experimentoch tínejdžrov.

Autor nemodeluje žiadne neviniatka, väčšina jeho postáv je naštvaných. Časť z nich to neskrýva (ich dialógy sú na vulgarizmy skutočne bohaté), druhá časť si napriek uhladeným spôsobom myslí svoje. Všadeprítomná korektnosť a tolerancia, bez ktorej by multikultúrna Austrália zhynula, nie je už uzatvoreným, hotovým riešením. Hoci sa k nej všetci nejakým spôsobom hlásia, v nich samých sa na spôsob výbušnej zmesi miešajú predsudky a únava z nudy televízneho života. V jadre sú tak trochu potomkami prvých prisťahovalcov do Austrálie, ktorí pohŕdali usporiadaným životom a jediné po čom (okrem dobrej ohnivej vody) túžili bola nezávislosť.

Vo Facke nejde o veľké príbehy, ale len o mikrosituácie. Nakoniec sa nič dramatické nedeje. Výnimkou nie je ani súdna sieň, v ktorej Hugovi rodičia hádam čakali na trest dlhoročných galejí pre násilníka. Namiesto dejových zlomov dojíma zvláštna pachuť rozčarovania. Tú zažívajú románové postavy uväznené v nefunkčných vzťahoch, malých domoch na predmestiach alebo v tradíciách predkov, ktoré „ožívajú“ len pri pohreboch cestou na cintorín.

Christos Tsiolkas nemusel chodiť kvôli životu gréckych prisťahovalcov v Austrálii po knižniciach. Sám patrí k tejto komunite, hoci už vyrastal v Melbourne. Je označovaný za neposlušné dieťa austrálskej literatúry. Napriek tomuto imidžu (alebo vďaka nemu?) sa Facka objavila v širšom výbere na Man Bookerovu cenu.

Facka je sympaticky provokatívna. Neunavuje, ale – tak ako sa na facku patrí - páli. Ak sa po jej prečítaní mnohí budú červenať, nebude to iba úderom do tváre. Začervenanie v tvári môže byť spoznávacím znamením tých, ktorí si až doteraz mysleli, že už všetko o živote a vzťahoch vedia.