Dokumentárny román. Takto označila Sonneschein sama autorka. Tou je chorvátska prozaička Daša Dndič, dnes prednáša modernú britskú literatúru a kreatívne písanie na univerzite v Rijeke.

Postmoderná koláž spomienok, rozhovorov, úradných záznamov a fotografií. To je už pocit čitateľa. Spolu s Hayou Tedeschi čitateľ sedí pri veľkom prútenom koši - vyberá z neho jej život, rozvešiava ho na imaginárnu šnúru skutočnosti, oživuje jej predkov, mestá a zašlé časy.

Cvičenie pamäti

Už pohľad na obálku predpovedá, že budeme znovu vstupovať do krvavého toku dejín, v ktorom sa nenávratne stratili tisícky príbehov. Hádam aj s trochou odpustiteľnej únavy berieme do rúk knihy, v ktorých sa opätovne s novými návalmi úzkosti ocitáme v židovských transportoch počas vojny, v továrňach na mŕtve telá, v plynových komorách a v blízkosti kremačných pecí.

Hlavná postava Haya Tedeschi prežila, inak by nemohla v úvode sedieť v hojdacom kresle pri vysokom okne v starej časti Gorizie.

Starobylé mesto na pomedzí Slovinska a Talianska je v tomto rozprávaní jednou z postáv. Patrilo do starej rakúskej monarchie. Po prvej vojne oživilo v sebe talianskeho ducha a následne v tej druhej sa stalo súčasťou Adriatische Küstenland (spolu s Terstom, Rijekou a Udine), skvostným úlovkom na mape Hitlerovej ríše. Mesto menilo názvy, svojich pánov a ochrancov, dovolené či zakázané jazyky a noviny predávané v trafikách.

Členovia židovskej rodiny Tedeschiovcov nemajú problém s prispôsobivosťou. V komplikovanej dobe si vždy zachraňujú viac životy ako tváre. Nachádzajú vždy ten hlavný prúd, aby vedeli, s čím čo najnenápadnejšie splynúť. Fašistické Taliansko „si čistí črevá, leskne sa od sebauspokojenia, kvitne na vlastnej slepej koľaji“. Tedeschiovci sa akoby len o milimetre a minúty minú s inými transportmi, ktoré už začínajú odvážať ľudské náklady do absolútne konečnej stanice.

Nemecká okupácia prekvapuje v stredoeurópskom priestore fantasknými nápadmi. Denne žiada nové formy kolaborácie. Daša Drndič je v týchto príbehoch nekompromisná. Pripomína Herberta von Karajana, člena nacistickej strany, otca Arnolda Schwarzeneggera a iných. Cvičenie pamäti bolí, jednotlivci a celé národy sa bez odporu nechali nakaziť bezpečnou zábudlivosťou. Ako hovorí taxikár, čo vozí zákazníkov do Úradu pre vyšetrovanie nacistických zločincov: „Je najvyšší čas ten úrad zrušiť, zabudnúť na historky o nacistoch, akoby neboli dôležitejšie veci.“

Existuje minulosť?

Dokonca „milostná kolaborácia“? Haya sa zoznamuje s pekným nemeckým podporučíkom Kurtom Franzom, vášnivým fotografom. Láska trvá krátko. Franz sa vracia k manželke, svojmu obrovskému psovi a novej práci v službe národu. Pes poslušne trhá na franforce väzňov v Treblinke a z Franza sa stáva vychýrený manažér zabíjania.

Druhou sugestívnejšou líniou románu je pátranie Hansa Traubeho po svojom pôvode. To je chlapec, ktorého počala Haya s nemeckým milencom a krátko po narodení bol unesený z gorizijského námestia. Kruh sa uzatvára. Program Lebensborn, deti prevychovávané v árijskom duchu, nová identita, náhradní rodičia... Cesty k vlastnému pôvodu niekedy neznesiteľne bolia. Otázka „Kto som?“ už nie je pateticky filozofická, ale reálna.

Drndić suverénne pracuje s košatým tokom spomínania. Obratne blúdi minulosťu, aby sa hneď v ďalšom rozprávaní ocitla uprostred najčerstvejšej súčasnosti. Realistickým charakterom jazyka a vetami často nabitými neľútostným sarkazmom ukazuje, že nestojí o melanchóliu. Jej terapia je nepríjemná.

Práve takto ľudské spomínanie naozaj vyzerá. V mysli sa hromadia nepodstatné obrazy i zásadné bolesti, spomienky sa strácajú, aby potom vtrhli v nových spojeniach a obsadili celý priestor duše.

Dokumentárny charakter románu ukazuje, že zlo je výsostne konkrétne. Viac ako sto strán knihy je venovaných mennému zoznamu Židov deportovaných z Talianska. Úplne realisticky musí vyzerať aj obrana pred zlom.

Liečivá silu času nefunguje spoľahlivo. Existuje vôbec minulosť?

Daša Drndić, Sonnenschein, Kalligram 2010