Už nikdy spánek

Skupiny

Top skupiny

Recenzia

Ľubomír Jaško : Fiction : 2. 6. 2011

O metafory putovania človeka - duchovného smerom k sebe i fyzického neobjaveným svetom - nie je v literatúre núdza. Hermann Hesse a jehoDemian stále „dostane“ mnohých čitateľov sugestívnym a existenciálnym štýlom.

Willem Frederik Hermans, Už nikdy spánek, prel. M. de Bruin Hüblová, Host Brno: 2011, 272 s.

Haruki Murakami to v Nórskom dreve skúša po svojom. Tmavý les a Naoko v ňom zrýchľuje dych a rozochvieva hlbšie vrstvy duše. Hermans na to ide akosi „holandsky“ - civilne a prozaicky (nielen žánrom). Pri prvých kontaktoch s jeho textom málokto uverí, že pôjde o viac než len o akúsi komornú beletristickú inscenáciu.

Vedecké skúmanie mladého geológa a jeho hľadanie meteoritov kdesi na severe Nórska vyvolá skôr predstavu dobrej škandinávskej detektívky, tie sú dnes v kurze. Alebo coververzie Citu slečny Smilly pre sneh: za hranicou ľadovcov isto nájde stopy tajných vládnych projektov. Nič z toho sa nekoná. Už len preto nie, že Frederik Hermans patrí do inej spisovateľskej generácie. Jeho román vyšiel prvýkrát v roku 1966 a až teraz sa dostáva do nášho kultúrneho priestoru v českom preklade.

Alfredovi pri jeho výprave má pomôcť profesor Sibelle, vedecká kapacita s medzinárodnou povesťou. Je ochotný sprostredkovať mu užitočné letecké snímky oblasti. Stačí si ich po ceste vyzdvihnúť v Osle. Návšteva mladého Holanďana v nórskom geologickom ústave chvíľami pôsobí ako surreálna výprava na inú planétu. Vrátnik na recepcii ústavu je invalid a profesor Nummedal podivín. Dokonca sa ukáže, že nevidí. A predovšetkým netuší o tom, že má mladému vedcovi pomôcť s nejakými mapami...

Krátka prechádzka Oslom je rýchlo vystriedaná tým, čo láka viac - Alfred spolu s tromi nórskymi kolegami priamo v teréne. Až teraz je to cesta nielen za meteoritmi, ale i za pravdou o sebe. Alfred si musí v tejto minivýprave nájsť svoje miesto. Je slabší od kolegov, pod ťarchou nákladu im často pozerá len na chrbáty. Prichádza z inej krajiny a bázlivo v cudzej reči buduje aký-taký most porozumenia. Toto nie je interkultúrny stret civilizácií niekde v Tibete, ale krehký dialóg zraniteľných mladých mužov.

Hermanns bez veľkého pátosu alebo zbytočnej prípravy otvára v mysli Alfréda (a spolu s ním aj v mysli čitateľa) mnohé vážnejšie otázky. Kde sú hranice vedy, poznania a našich vlastných možností? V čom spočíva tajomstvo porozumenia a priateľstva? Existujú vôbec oprávnené ambície alebo je cesta za úspechom len jednou z podôb smiešnej ilúzie?

Alfréd v nórskej tundre rekonštruuje minulosť. Chvíľami sa zdá, akoby doteraz žil v umelom svete. Konečne sa začína dívať na seba a svoj život autenticky, bez pokrútených zrkadiel ponúkaných okolím alebo jeho ambíciami. Zisťuje, že v mnohom bol len produktom rodičovských očakávaní.

Hrdina tohto románu sa nemôže z nórskej výpravy vrátiť domov rovnaký. Už nikdy spánok! Pokiaľ tento vyrušujúci prvok zdieľa spolu s Alfrédom i čitateľ, je to dôvod na čestné uznanie pre autora.