najlacnejšie knihy

Nech vojde ten pravý je román, ktorý sa zjavil odnikiaľ. Neznámy spisovateľ svojou prvotinou prekvapil, šokoval a dojal zároveň. Nazvať jeho dielko vampírskym románom, by mohlo byť trochu zavádzajúce. Nie preto, že sa v ňom nevyskytujú vampíri, ale preto, že tento žáner je v posledných rokoch sprofanovaný limonádovými parománmi, v ktorých sa neúprosní, mocní, krásni a bohatí vampíri zaľubujú do ľudských žien, ktoré sú navyše nevýrazné a v každom smere bezvýznamné, prípadne trpia nejakou populárnou duševnou poruchou alebo aspoň emocionálnym defektom. Lindqvist neponúka nič z toho.

Pri hľadaní kulís pre svoju postmodernú love-story medzi šikanovaným Oskarom a vampírkou Eli nezachádzal ďaleko. Príbeh situoval do prostredia, z ktorého sám pochádza – Blackeberg v Švédsku. Hoci mu mnohí vyčítajú, že je zbytočne pochmúrny a že kazí idylický obraz Švédska, ako ho poznajú z dovoleniek, zdá sa, že si nemohol vybrať lepšie, ako toto štokholmské predmestie. Vari by sa kontroverzná postavička malej smutnej dvestoročnej vampírky a nešťastného chlapca, pre ktorého je spolčenie sa s ňou azda najlepším východiskom, vynímala niekde lepšie ako na sivom sídlisku? Zlo v podobne dieťaťa je pôsobivé na viacerých rovinách. S týmto motívom sa pohrávali už mnohí spisovatelia či filmári. Väčšinou úspešne. Bezvýrazné, chladné a neúprosné detské oči nás vydesia viac, sčasti preto, že sme v súvislosti s deťmi naprogramovaní na súcit. Eli to vie a ťaží z toho. Našťastie jej Linqvist nepripisuje žiadne morálne súženie vyplývajúce z tejto situácie, ako to s obľubou robia autori, ktorí dobromyseľne prehlasujú, že píšu rovnaký žáner ako on.

Súbežne s popisom neľahkého osudu hlavných protagonistov autor rozohráva niekoľko ďalších dejových línií, ktoré z Nech vojde ten pravý robia viacdimenzionálne dielo. Bola by preto nevýslovná škoda vnímať ho len ako vydarený hororový román. Zároveň s temnými Elinými spomienkami sa ponárame do tristnej existencie zmäteného pedofila, či do neutešeného života pijanskej partičky, ktorá sa vďaka krvilačnej Eli výrazne preriedi. Práve popis pedofilného prisluhovača malej vampírky, bývalého učiteľa, spôsobil vlnu protichodných názorov. Sú postoje, ktoré sa nemenia ani časom – väčšina ľudí si myslí, že o duševných pochodoch „úchylákov“ treba mlčať, resp. ich nemožno podávať len púhym popisom, bez zdôraznených negatívnych emócií.

Lindqvist hovorí o živote ľudí, ktorí sa potkýnajú kdesi na samom okraji spoločnosti, bez okolkov, chladne a odosobnene. Možno práve onen sociálny podtext s vydareným plastickým popisom starnúcich alkoholikov, či násilia páchaného deťmi, ktoré plodí zúfalstvo a outsiderov, je desivejší ako zmienky o bytostiach skáčucich ľuďom po krku. Pretože na rozdiel od spomínaných monštier, oni sú reálni.

Napriek tomu, že Nech vojde ten pravý je o tínedžeroch, tažko povedať, či títo knihu úplne pochopia, hoci sa vyrovnáva so strasťami puberty a dospievania neošúchaným a invenčným spôsobom. Lindqvist necháva Eli, aby nám povedala aj čo-to zo svojho vampírskeho života, nie je toho však veľa. To, čo prezrádza, skôr otázky evokuje, namiesto toho, aby ich zodpovedala.

„Nie som nič. Nie som dieťa. Nie som dospelá. Nie som chlapec. Ani dievča. Nič.“ Ťažko si možno predstaviť grófa Draculu, Carmillu, či iných populárnych vampírov prehlasovať podobné veci a ešte ťažšie si možno predstaviť, že by im niekto veril tak ochotne, ako uveríte Eli. Od Stokerových čias, kedy tieto mytologické postavy výraznejšie zasiahli do literatúry, robili už všeličo: vraždili, odpudzovali, desili, zvádzali, súložili hlava-nehlava. Eli nerobí nič z toho.

Smutné malá baletky už pôsobia otrepane, samozrejme pokiaľ si práve nedriapu do krvi chrbát, netrpia disociačnou poruchou a neprznia s dychtivosťou vlastnou umelkyniam dielo Piotra Iľjiča. Smutné ranné električky alias rakvy nemajú v dnešnej dobe také nostalgicko-romantické uplatnenie v umení ako kedysi. So smutnými vampírkami, ktoré pôsobia krehko a bezbranne, je to však iné. Tým odpustíme aj vraždu.

John A. Lindqvist : Nech vojde ten pravý. Marenčin PT 2010, preložila Mária Bratová, 463 strán