| Popis: |
Išiel som asi osemdesiatkou, pretože som to tam nepoznal. V aute bolo chladno, a tak som mal
schúlené ramená. Kvôli vetru sa človeku zdalo, že je ešte chladnejšie ako v skutočnosti. Vytrvalý
dážď sa zmenil na prietrž mračien. Kiežby som už bol v Alvine! Asi o 11:45, krátko predtým,
ako som mal prejsť východným koncom mosta, čelne do mňa narazil americký kamión, keď sa
vyhýbal cez stredovú čiaru.
Zomrel som osemnásteho januára 1989. O niekoľko minút sa na miesto nehody dostali záchranári.
Keď mi nenahmatali pulz, vyhlásili ma za mŕtveho. Prikryli ma plachtou, aby som neupútaval
pozornosť okoloidúcich, kým oni budú prezerať zranenia ostatných. Ich prítomnosť som nevnímal,
ani nikoho okolo seba.
Keď som zomrel, nešiel som cez dlhý, tmavý tunel. Nevnímal som, že by som sa strácal, ani som sa
nevracal späť. Nemal som pocit, že by sa moje telo prenášalo do svetla. Nepočul som hlasy, ktoré
by na mňa volali ani nič podobné. Pamätal som si pohľad na most a na dážď, a zrazu ma obklopilo
svetlo, také žiarivé, že sa to pozemsky nedá pochopiť ani opísať. Iba takto. A uvedomil som si, že
som v nebi.
„Túto knihu mi dal istý môj priateľ okolo polnoci. Okolo tretej ráno som ešte čítal. Príbeh je
vskutku inšpiratívny. Rozširuje poznanie a prináša hrejivý a prirodzený pocit istoty.“ Donald Miller,
autor knihy Blue Like Jazz (Smutný ako jazz) |
Auto & moto
Domov, záhrada
Informatika, počítače
Šport & hry
Zdravie & životný štýl
Kuchárky & nápoje
Dejiny & fakty
Cestovanie
Cudzie jazyky
Rozprávky
Košík je prázdny
mapa stránok
facebook
